Antikapitalista.

 

Motto: Neexistuje žiadna zlá nadnárodná korporácia, ktorá vyrába a predáva niečo, čo človek nekupuje.

 

V tomto zamyslení nadväzujem na články „Kapitalista“ a „Anarcho-kapitalizmus v kocke“ takže je možné, že sa budem  niekde opakovať. Ale ako sa hovorí: „Opakovanie je matka múdrosti“.

K napísaniu tohto doplňujúceho článku ma podnietila kniha Rutgera Bregmana „Ľudskosť“. Keď som ju čítal, všimol som si, že podľahol tej istej chybe, akej podľahla väčšina kritikov Kapitalizmu.

Bojujú a argumentujú proti vlastnému strawmanovi.

Strawman, v slovenskom ekvivalente „Slamený panák“ je snaha argumentačne (v tom lepšom prípade) vyvrátiť tvrdenie, ktoré si vyfabuloval sám argumentujúci.

Príklad:
A: Mne sa futbal nepáči.
B: Tak ty tvrdíš, že futbal je blbá hra? Tak pozri koľko ľudí naň chodí.

Človek A nikdy nepovedal, že futbal je blbá hra, napriek tomu človek B voči tomu vyjadreniu argumentuje.

 

Nech si otvoríte akúkoľvek definíciu Kapitalizmu, a to či je ľavičiarska, alebo pravičiarska, okrem balastu a hodnotových súdov tam nájdete tri piliere, o ktoré sa Kapitalizmus opiera:
-nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

-voľný (Slobodný) trh

-Absolútna Sloboda jednotlivca konať neagresívne

 

Keď to poviem jednoducho: „Kapitalizmus vyzerá presne tak, ako vyzerajú slobodné činy jednotlivcov na trhu.“ Kapitalizmus so svojim voľným trhom nie je nič iné iba zrkadlo nastavené ľudstvu.

 

1.       ZISK – Kapitalizmu sa vyčíta honba za ziskom. Ak si ale zadefinujeme zisk ako pozitívny rozdiel hodnôt, ktoré odovzdávate a hodnôt ktoré prijímate, nikdy nenatrafíte na konanie, ktoré je bez zisku. Priznať, že motivácia človeka, ktorý „zdiera“ iných, ktorý pácha neprávosti, ktorý je sebecký, egoistický, nehľadiaci na iných je rovnaká ako motivácia človeka, ktorý pomáha, ktorý koná „nezištne“, ktorý sa ide celý rozdať je pre človeka tak neprijateľná, že si musel vynájsť slovo, ktorým by to poprel. To slovo je „altruizmus“. Konanie bez zisku. Napríklad ak sa hasič vrhne do horiaceho domu, aby zachránil človeka.

Lenže pre tohto hrdinu je toto konanie motivované ziskom. Konanie v súlade s jeho morálnym nastavením má preňho vyššiu hodnotu ako jeho život. A rozdiel týchto hodnôt je zisk. Či je zisk morálny, alebo nemorálny je iba hodnotový súd na základe Subjektívnej teórii hodnôt, teda na základe Nemožnosti interpersonálneho porovnávania nie je možné objektívne určiť jeho morálku.

V každom diele filozofi kapitalizmu upozorňujú so zdvihnutým ukazovákom, že v definícii kapitalizmu sa nikde ZISK nedefinuje ako majetkový, či finančný. ZISK je proste ZISK. Je rozdielom hodnôt prijatých a investovaných. A je jedno, aké sú to hodnoty.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že máte sledovať finančný a majetkový zisk a šliapať po iných ľuďoch.

 

2.       Sebeckosť – Nuž, kapitalizmus a Slobodný trh sa iba dívajú na človeka, čo to ten na tom Slobodnom trhu stvára. Známy filozof Diogénes a jeho rozhodnutie všetkého sa zbaviť je rovnako kapitalistické, ako keby to nespravil. Ak si ešte raz prečítate odsek ZISK budete jasne vidieť, že Diogénes bol ziskuchtivý. Život v sude (po žobraní) mal preňho vyššiu hodnotu ako všetky statky, ktoré za svoj život nazhromaždil. Rozdiel týchto hodnôt je ZISK.
Kapitalizmus nikde netvrdí, že svojou sebeckosťou máte iných poškodzovať.

 

3.       Otroctvo – často si kritici kapitalizmu zamieňajú „otroctvo“ s „predajom svojej práce“. Ja, ako vlastník tela, môžem svoju prácu predať za čo ja uznám za vhodné, keďže mi patrí. Každý, čo moju prácu nakupuje, ju nakúpiť môže, ale nemusí. Takisto, ako keď niekto na tržnici predáva jablká, tak ja ich nakúpiť môžem, ale nemusím.

Zároveň ale, ak niečiu prácu nakúpim, stávam sa jej vlastníkom, a ako s ňou ďalej naložím a ako ju zase ja zrealizujem na trhu, je čisto moja vec. Stávam sa vlastníkom nakúpenej práce človeka, nie vlastníkom daného človeka.
Ak si zoberiem ten predaj jabĺk. Ak nakúpim v Nitre od pestovateľa jabĺk 10 ton po eure, zaplatím celkom 10.000€. Potom ich naložím, odveziem do Ostravy a predám po 2 eurá. Ak by mali pravdu tí, ktorí tvrdia, že zamestnávateľ by sa mal so ziskom deliť so zamestnancami, znamenalo by to, že aj ja by som mal znova ísť na tržnicu a podeliť sa s prvým predávajúcim o môj zisk.

Hovorím si: „Prečo nie?“ Otázka je, či sme na to všetci pripravení, alebo chceme, aby sa delil iba ten, čo platí za prácu nám. Tento kolotoč by totiž nikdy neskončil. Ak by sa s nami zamestnávateľ delil o zisk, znamenalo by to, že ak by sme mali príjem vyšší, mali by sme navštíviť všetkých, od ktorých sme si kúpili prácu my a doplatiť im. Teda ak si chlieb kúpim za euro pri plate 1000€ tak by som mal zaplatiť za chlieb 2€ pri plate 2000€. Ak totiž chcem, aby sa so mnou delil ten, kto odo mňa kúpil moju prácu, mal by som sa deliť aj s tým, od ktorého som kúpil prácu ja. Logické a jasné.
Práve pre tento moment sú požiadavky ľudí na iný systém ako „kúpiť prácu a presunúť jej vlastníctvo na kupujúceho“, nereálne. (v súčasnom svete. Raz možno áno, dnes nie).

Kapitalizmus nikde netvrdí, že by ste sa nemali so svojim ziskom deliť.

 

4.       Chamtivosť – ako by ste zadefinovali chamtivosť? Človek A má jeden dom a chce aj chatu pri mori aj zrub v horách a chce jedno auto do práce a jedno na výlet. Chce viac, ako má.

Človek B, čo celý deň prevracal rydlom zem a potom objavil záprah chcel viac času ako mal, teda bol chamtivý. Ten čas, ktorý získal zefektívnením prípravy pôdy. Ak si to nemyslíte, narazíte na hodnotový súd a budete musieť vysvetľovať, prečo človek A čo chcel mať viac ako mal, je chamtivý, a človek B, ktorý takisto chcel viac ako mal, nie je chamtivý. Z tohto pohľadu sa chamtivosť javí ako motor civilizácie. Netvrdím, že je to dobre, iba píšem ako to vidím. To, či to dobré je, alebo nie, závisí od toho, či "to" v civilizácii prežije, alebo nie.

Kapitalizmus nikde rôzne druhy chamtivosti ani nevyzdvihuje a ani nezatracuje. Nesúdi.

 

5.       Súkromné vlastníctvo (SV) – V spomenutej Bregmanovej knihe sa s ním stretneme niekoľkokrát ako s hlavným dôvodom, prečo začali vznikať konflikty, prečo lovci a zberači žili v mieri a len, čo sa ľudstvo usadilo a začalo poľnohospodárčiť začali aj vojny, nevraživosť a násilie. Nemyslím si, že začali až potom, určite sa niekedy dvaja Lovci pobili o Lovkyňu, no nerozporujem, že konfliktov je viac a vďaka rozvoju technológií sú aj ničivejšie.

Lenže súkromné vlastníctvo prinieslo aj poriadok a aj rozvoj a vyjasnenie vzťahov. A to hlavne: telo človeka je jeho súkromným vlastníctvom. Spolu so zásadou „nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva“ sa Kapitalizmus vie vyrovnať aj s vraždami, či ublížením, keď ich definuje ako „porušenie majetkového práva“. Bez tohto určenia nie je jasné, prečo by mala byť vražda zločinom u Lovcov. Čo porušil vrah?

SV má samozrejme aj negatíva, spojte ich však s bodom 1 a zbadáte, že jeho negatíva nie sú nič iné, iba aplikácia jednotlivých morálok ľudí.
Ak ja chcem poskytnúť svoj pozemok na vybudovanie detského ihriska bezodplatne, kapitalizmus mi to povoľuje, dokonca sa voči jeho zásadám vôbec neprehrešujem a konám v ich súlade. Ak svoj pozemok nechcem poskytnúť ani pri prvej pomoci nejakému zranenému a vyženiem z neho aj záchrancu aj zraneného, tak ho neposkytnem a tiež konám v súlade so zásadami kapitalizmu.

Tak ako sa SV prejavuje negatívne, tak sa prejavuje aj pozitívne. Nie je predsa výnimkou, že nejaký človek si kúpi časť prírody preto, aby ju ochránil a sprístupní ju iným ľuďom. Súkromné rezervácie nie sú ničím výnimočným.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že SV máte využívať na vlastné majetkové zbohatnutie a na vydieranie iných, či na ich dehonestáciu.

 

Čím sa teda kapitalizmus líši od iných systémov? No tým že ak ja uznám za vhodné niečo nejak riešiť, tak to riešim, ale nenútim nikoho aby to riešil tak, ako ja.

Nedávno som na FB odpovedal na otázku „Ako by riešil anarcho-kapitalizmus chudobu?“. 

Takto:

 

ANCAP chudobu nerieši tak, ako nerieši bohatstvo. Nerieši pandémie, ani vzdelanie, ani sociálnu, či zdravotnú starostlivosť.

Tým sa líši od ostatných "myšlienkových smerov".

Ak už niekto niečo rieši, potom sú to ľudia na trhu. Takže nepýtajte sa ako by to riešil ANCAP, ale čo konkrétne Vy ste ochotný pre "odstránenie chudoby" robiť. (ak ten problém vnímate).

Ak sa k Vám ľudia pridajú, potom aj oni vnímajú ten problém a navyše Váš spôsob riešenia sa im páči. Ak sa nepridajú možno problém riešia inak, alebo ho nevnímajú, resp. nepovažujú ho za hodný riešenia.

 

 

Antikapitalista je človek, ktorý sa nedokáže zrovnať so zistením, že jeho hodnotové rebríčky sú nastavené inak, ako rebríčky ľudí, ktorí interagujú na trhu. Je to človek, ktorý je presvedčený o tom, že jeho a len jeho morálny rebríček je ten správny a ak nedokáže presvedčiť iných ľudí žiada, aby ich niekto násilím donútil jeho rebríček plniť.

Lenže tak, ako sú nastavené morálne hodnoty ľudí na trhu, tak trh vyzerá. Ak trh vyzerá neľudsky, museli by sme si priznať, že sme neľudskí. Priznať si to, je ale hrozne ťažké a kapitalizmus sa so svojou teóriou nenásilia hodí ako hromozvod úplne ideálne.

 

Poznámka na okraj: Bregman vo svojej knihe píše, že vykonávame viac činností v ideách komunizmu, ako kapitalizmu, napríklad, keď niekomu podáme soľničku na požiadanie a len tak, nič za to nechceme.

To je ale omyl. To podanie je v idei kapitalizmu: Hodnotu priateľstva, chuti pomôcť, či čohokoľvek iného vnímame ako vyššiu ako hodnotu energie, ktorú do toho podania vložíme. Teda sledujeme svoj zisk. Komunizmom by to bolo vtedy, ak by sme ju podali a žiadali od ostatných, aby ju podali tiež a kto by ju nepodal, toho by spoločnosť vylúčila. Alebo by sme ju nepodali, ale prikázali ju podať niekomu inému, kto je povedzme bližšie, lebo tak sa to má, lebo sa to tak musí....

Nebojte sa Slobody!

 

Môj priateľ bol na dovolenke v Malajzii práve v čase, keď dovolenkovú destináciu a okolie zasiahla prívalová vlna tsunami. Býval v hoteli, ktorý bol plne zasiahnutý, našťastie na vyššom poschodí. Rozprával mi, čo sa dialo. Žiadne chaotické pobehovanie, žiadne nekončiace výkriky chaosu, žiadne rabovanie ani znásilňovanie. Iba spolupráca na odstraňovaní okamžitých škôd a pomoc potrebným. Sám mi popisoval, ako bol neskôr prekvapený, ako všetko bežalo ako na drôtikoch. Hovoril mi o vozoch ťahaných ťažnými zvieratami, na ktorých prišli domáci, ktorí pomáhali s hľadaním zranených. Ako sami dovolenkári vyťahovali mŕtvoly z obchodu, ktorý bol pod úrovňou zeme, ako sa ľudia organizovali a navzájom si pomáhali, ako štátne zložky prišli až deň po samotnej katastrofe, pričom ľudia boli dovtedy odkázaní na pomoc od domácich a pomoc tých šťastnejších tým menej šťastným. Ako ľudia za pár hodín zorganizovali a založili škôlku, kde si mohli vyplašení rodičia prísť po stratené deti. Jeho manželka bola jednou z krízových animátoriek.

 

Pozrite si nejaký katastrofický film. V drvivej väčšine prípadov vrcholní politici taja hroziace nebezpečenstvo v obave pred možným neporiadkom. A keď sa to ľudia dozvedia, nastane zhon, chaos, násilie, rabovanie. V jednom z filmov som videl ako výrastkovia rozbili výklad a kradnú veľkoplošný televízor. Zrejme si v zostávajúcej hodine pred pádom asteroidu chceli ešte pozrieť baseballový zápas. Nechceli byť s rodinu, nechceli počkať na koniec sveta v objatí s milovanými. Nie! Oni si chceli pozrieť nejaký prenos na veľkoplošnej obrazovke.

Zaujímavé, neuveriteľné a nezmyselné.

 Pred veľa rokmi som v rozhovore s mojim priateľom vyslovil názor, že historické filmy musia byť o vojnách a násilí, lebo by zrejme na film, kde sa dve hodiny orie, doja kravy, hrabe seno a sedí na priečelí so susedom v družnom rozhovore, nikto do kina nešiel.

Roky potom som sa dostal ku knihe  Nassima Nicholasa Taleba “Nasadiť vlastnú kožu“ kde píše, že napriek tomu, že ľudia hľadia v drvivej väčšine na históriu ako na dobu násilia popretkávanú mierom je realita opačná. História bol mierový čas popretkávaný násilnými konfliktami. Navyše v úplne inej kvalite ako dnes.

Čo sa týka správ, tento pán povedal ešte nasledujúcu vetu: „Nie sme natoľko racionálni, aby sme sa mohli vystaviť denným správam.“

 Bol som možno na strednej škole, je to teda nejakých 35 rokov dozadu, keď som sa stal terčom zosmiešňovania preto, že som vyjadri názor, že ľudstvo je v podstate dobré a to že viac počujeme o zle je preto, lebo zlo je oveľa hlučnejšie. Vtedajšia učiteľka mi odporučila aby som sa pozrel okolo seba a nežil v naivnom sne. Dodnes som však o tom presvedčený.

Čo je to v nás ľuďoch, že sami seba presviedčame o tom, akí sme zlí? Autor knihy „Ľudskosť“  Rutger Bregman to prirovnal k nocebu. (Nocebo je niečo ako placebo ale s opačnými účinkami. Teda pokiaľ človeku podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mu mal pomôcť a on naozaj vyzdravie označuje sa to za placebo efekt, ak niekomu podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mal pomôcť, ale budete ho upozorňovať, že bude mať veľa nežiaducich účinkov, môže tie účinky naozaj vyvolať a to je nocebo).

Sme neustále strašení, a strašiť sa necháme.

Neustále presviedčaní, že sme iba necitlivé sociopatické tvory. A za obrovskú silu človečenstva pokladám, že napriek všetkým tým presviedčaniam médiami, umením, politikmi, intelektuálmi sme naďalej zostali ľudskí. Nocebo (zatiaľ) nefunguje...

To, že správy nerobia nič iné, iba strašia je v poriadku. Je to ich práca a násilie, katastrofy a hrôzy sa lepšie predávajú.

To, že to robia politici je logické, lebo tým navodzujú zdanie, že ich spoločnosť potrebuje a oni predsa z toho žijú. Skutočnosť, ktorú ale pozorujeme vo vzácnych chvíľach krízy bez regulácii môžeme vnímať, že je to s ľudstvom úplne, ale že úplne inak. V krízových chvíľach sa zrazu stávajú ľudskejší, vyjadrujú spolupatričnosť a ochotu pomôcť. Bez štvavého pôsobenia politikov, bez ich hlúpych regulácii sa ľudskosť prejaví v podstate ihneď.

Politik má tendenciu vykresľovať ľudí v krízových situáciách ako hyeny. Je to logický následok ich uvažovania. Politik je človek sledujúci svoje záujmy, ktoré majú negatívny dopad na spoločnosť. Po prvé je to jeho záujem, lebo z riešenia problémov, ktoré vytvorí, žije. Po druhé je to jeho nastavením, ktoré ho núti hodnotiť ľudí podľa seba. A keďže je sebecké hrabivé indivíduum je presvedčený, že aj ľudia sa budú správať ako on, a preto vidí chaos a zločin ihneď ako prestane fungovať štát, ako garant poriadku. (Tu odporúčam aj vynikajúce pojednanie „Not so wild wild west“, ktoré sa pozerá na dobu Divokého Západu na základe reálnych záznamov v kronikách. Po jeho prečítaní si určite mienku o Divokom Západe opravíte. Možno budete aj troška sklamaní, že romantika a rýchle kolty sú len výmyslom autora dobrodružných príbehov.).

24.decembra 1914 vyšli nemeckí vojaci, bojujúci proti armáde Britov a Francúzov, bez zbraní a vydali sa v ústrety protivníkovi. Tí najprv šokovaní z útoku počas Vianoc, rýchlo pochopili o čo ide. O Vianočné sviatky pokoja a mieru, kde sú si všetci ľudia bratia. Veliaci generáli museli pod hrozbou trestu smrti nahnať objímajúcich sa a plačúcich vojakov znepriatelených politikov štátov späť do zákopov, aby proti sebe bojovali.

Ako povedal John Adams, druhý prezident USA a „otec zakladateľ": „Každý človek by bol tyranom, keby ním mohol byť.“ V podstate mi je tohto velikána ľúto, musel to byť ťažký život s týmto pohľadom na ľudstvo.

Aj preto som presvedčený, že Slobodný trh by sa vyvíjal inak, ako nám je prezentované.

 Ľudia sú ľudskí. Je to naša prirodzenosť.

Nebojte sa Slobody!

 

Poznámka na konci: Ak posudzujeme čin kohokoľvek, akože či bol dobrý, alebo zlý, či bol nesebecký, alebo sebecký, vždy si treba uvedomiť, že posudzujeme sekundárny dôsledok činu. Primárnou motiváciou akokoľvek posúdeného činu bude vždy sledovanie vlastného záujmu a preferencií.

 

Anarcho-kapitalizmus v kocke

 

„Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

M.N.Rothbard

 

Anarcho-kapitalizmus (ďalej ANCAP) je drvivou väčšinou ľudí-odporcov, ktorí o ňom niečo vedia, alebo tento pojem počuli, vyjadrením myšlienok absolútnej sebeckosti, egoizmu a neľudskosti akej je človek schopný. Pokladajú túto myšlienku za naivnú, neuskutočniteľnú, utopickú, kde označujú sympatizantov za bezohľadných egoistov s nulovou EQ šliapajúcich po ostatných ľuďoch.

Vtipné na tom je, že ani v jednom diele filozofov ANCAP-u nenájdete čo len zmienku o tom, čo je práve tejto filozofii vyčítané.

Poďme sa spolu pozrieť na základné pravidlá ANCAP-u, na ktorých celá myšlienka stojí.

 

Subjektívna teória hodnoty (STH) a Nemožnosť interpersonálneho porovnávania (NIP):

STH hovorí o tom, že každý človek má svoj rebríček hodnôt, podľa ktorého vykonáva určité rozhodnutia, a že svoje rozhodnutia dáva najavo alokovaním svojich prostriedkov a nie tým, čo vypustí z úst. Napríklad ak človek hovorí o tom, že nemocnicu v jeho meste je potrebné zrekonštruovať, ale pri dobrovoľnej zbierke na jej rekonštrukciu nedá ani cent, je jeho ústne vyjadrenie klamom. Ak neprispeje a radšej si domov kúpi nový televízor znamená to, že hodnota televízora je preňho vyššia ako hodnota zrekonštruovanej nemocnice. Ak povie, že jeho priorita je rodina, ale každý večer ide s chlapmi do krčmy znamená to, že hodnota času stráveného s kamarátmi v krčme je preňho vyššia ako hodnota času stráveného s rodinou.

Často sa hovorí, že sestra STH je NIP. Prečo?

Nuž preto, lebo nejestvuje nik, čo by dokázal posúdiť, či čas strávený s kamarátmi v krčme je pre daného jedinca horší variant ako čas strávený s rodinou. Ak teda jestvuje iný jedinec, ktorý naopak trávi čas s rodinou, nemôže povedať, že ten chlap z krčmy robí niečo zle. Áno, robí to inak, ale nie zle, pretože hodnotiteľ nepozná všetky okolnosti rozhodnutia chlapa krčmového typu. Slováci na to majú dokonca aj úžasné porekadlo:
„Ak chceš niekoho súdiť, obuj si jeho topánky.“

 

Sledovanie vlastných záujmov, sledovanie vlastných preferencií:

Je Deepak Chopra anarcho-kapitalista?

Deepak Chopra vo svojom predhovore v jednej zo svojich kníh napísal:

„Ak sa budete niekoho dostatočne dlho pýtať prečo niečo robí, nakoniec skončíte vždy na tej istej odpovedi. Aby som bol šťastný.“ A ja skromne dodávam : „Aby som si splnil vlastnú preferenciu.“

Ak je na mojom rebríčku hodnôt na vysokých miestach pomáhanie ľuďom, starostlivosť o opustené zvieratá, starostlivosť o rodinu, altruizmus, prečo je sledovanie mojich preferencií egoizmom?

Ak je však mojim záujmom iba mať vlastné pohodlie bez ohľadu na iných malo by to byť (tým zlý) egoizmom? Ako sa ale potom vyrovnáme s pravidlom NIP? Na základe čoho budeme súdiť človeka, ktorý namiesto pomáhania v útulku si ide skočiť s padákom?

 

Sledovanie zisku, ziskuchtivosť:

Všetci autori (do jedného) literatúry o ANCAP-e upozorňujú, že pod ziskom táto filozofia nerozumie iba zisk majetkový, či peňažný. Zisk chápe ako pozitívny rozdiel hodnôt obdržaných a investovaných. Pričom o tom, čo je a čo nie je hodnota rozhoduje daný konajúci jednotlivec na základe STH.

Štandardne sa pod ziskom rozumie to, že ak niečo kúpim za 10 a predám za 12 tak môj zisk je 2. Ziskom však môže byť aj emócia. Prečo by inak človek šiel na balet, či do kina? Ak lístok stojí 10€ a človek si ho kúpi znamená to, že zážitok získaný pri sledovaní baletu má preňho vyššiu hodnotu ako jeho práca vyjadrená sumou 10€, a ten rozdiel je zisk.

Ak ja niekomu pomáham, potom je hodnota môjho pocitu z pomoci vyššia ako všetky investície, ktoré som do pomoci dal. Teda som v zisku. Neexistuje žiadny človek, ktorý urobí čokoľvek bez zisku. Ak ma svrbí predlaktie a poškriabem si ho, znamená, že hodnota ukončenia nepríjemného pocitu zo svrbenia je pre mňa vyššia ako hodnota energie, ktorú som do poškriabania dal. Teda pracujem so ziskom. Ak ma mama učila, že je treba „nezištne“ pomáhať a ja pomáham, znamená to, že hodnota života v súlade s matkiným učením je pre mňa vyššia ako investovaná energia do pomáhania.

A nakoniec: Ak sa nadýchnem, znamená to, že hodnota nádychu je pre mňa vyššia ako hodnota energie potrebnej na roztiahnutie hrudného koša. Pracujem so ziskom.

Neexistuje človek, čo niečo vykoná bez vidiny zisku. Posudzovanie rôznych ziskov potom zas naráža na NIP.

 

NAP (Princíp neagresie):

V krátkosti sa jedná o princíp, ktorý hovorí o tom, že v ANCAP-e nie je prípustná agresia. Na časté výčitky o tom, či si myslím, že v ANCAP-e zrazu prestanú byť všetci agresívni odpovedám, že tu nejde o to, že by agresia vymizla. NAP hovorí o tom, že sa má každý právo brániť voči agresii všetkými dostupnými prostriedkami. Tu ANCAP tvrdí že agresia môže byť iba fyzická, alebo hrozba bezprostrednej fyzickej agresie. Je fakt, že ANCAP neprijíma psychickú agresiu ako agresiu v prípade, že jedinec môže z daného vplyvu odísť. Výnimkou sú deti neschopné odísť od rodiny, či mentálne postihnutí.  

 

 

Slobodný trh:

„Slobodný trh je priestor (dnes už aj virtuálny) kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovarov, služieb, emócií atď.. (v pojmoch ANCAP sa to volá „statok“) pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.“ Znamená to, že nik, kto nevstupuje priamo do danej výmeny nesmie túto výmenu nijako regulovať. Ak si teda chce niekto kúpiť chlieb, mäso, mlieko, heroín, či magnum devinu a niekto iný mu to chce predať, nesmie byť nik, čo mu v tom bude brániť. Cenu výmeny určujú účastníci výmeny.

Pre pochopenie: Ak je na trhu prítomná daň, ktorú účastníci výmeny neplatia dobrovoľne, už sa nejedná o slobodný trh.

 

Majetkové práva:

Vo filozofii ANCAP-u sú všetky práva, práva majetkové. Tým, že označujú za majetok daného jednotlivca aj jeho ľudské telo, je aj vražda porušenie majetkových práv.

 

Dobrovoľnosť:

Dobrovoľnosť nie je nejako špeciálne definovaná, ja ju však chápem takto:

„Dobrovoľný čin je taký čin, ktorý ak nespravíte nebude nasledovať žiadne obmedzenie, ani reštrikcia.“

Teda napr.: testovanie na COVID pre tých, ktorí tam nechcú ísť ale idú nie je dobrovoľný čin takisto ako nie je takýto čin „sčítanie obyvateľstva“ pokiaľ to človek spravil iba a len preto, že  mu hrozila pokuta.

ANCAP pokladá „dobrovoľný čin“ za jeden z pilierov tejto filozofie.

 

Čo je teda na tejto filozofii zlé, a čím sa líši od všetkých iných modelov usporiadania spoločnosti? Prečo si vyslúžila také odmietanie a prečo je tak zosmiešňovaná?:

Existuje jedno milé heslo: „Ankapáci chcú ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.“ Samozrejme, nedá sa brať doslova, nechceme ovládnuť svet, ale chceme určite nechať každého neagresívneho jednotlivca na pokoji.

Ankapák je presvedčený, že nik nemá právo nikomu hovoriť ako má žiť. Má nulovú tendenciu nútiť iného človeka do spôsobu života, ktorý on pokladá za ten najlepší.

ANKAP v podstate ani nie je model. Nestavia sa centrálne. Nie je to LEGO, ktoré jednotlivec skladá podľa svojich predstáv a všetky figúrky potom robia to, čo hráč chce aby robili.

Všetky ostatné modely usporiadania spoločnosti sa snažia ignorovať STH a vymýšľajú plány, ako by to bolo najlepšie a potom iných ľudí nútia týmto spôsobom žiť.

Príklad? Nech sa páči:

Sledujte dvoch ľudí, ktorí pomáhajú iným ľuďom. Každý mesiac dávajú zo svojho platu určitý obnos peňazí na pomoc menej šťastným. Prispievajú na chod domova dôchodcov, pomáhajú s bežnými opravami a vo voľnom čase usporadúvajú rôzne akcie na rozptýlenie životom unavených menej šťastných ľudí. Zatiaľ ich neviete rozlíšiť. Obaja to robia preto, lebo sledujú vlastné záujmy, svoj zisk a preferencie.

Ankapák je ten, čo to robí a iných si nevšíma.

Ankapák NIE je ten, čo požaduje od iných, aby sa správali tiež ako on, poprípade, aby zo svojich vlastných prostriedkov pomáhali aj oni. Dožaduje sa nejakej inštitúcie, ktorá by tým, ktorí nechcú pomáhať, násilím zobrala ich prostriedky a poskytla ich na uhradenie nákladov potrebných na jeho činnosť.

 

Najväčším „nedostatkom“ filozofie ANCAP je neprijatie zásady, že ľudia musia robiť to, čo im niekto iný nariadi. V monarchii to bol vládca, v demokracii je to väčšina. Princíp zostáva rovnaký.

 

Odporcom ANCAP-u je sloboda neagresívne konajúceho jednotlivca zariadiť si život podľa svojich predstáv a možnosť alokovať svoje zdroje tam, kde sám uzná za vhodné, najväčším nepriateľom.

Pozn.: Chcem sa ospravedlniť všetkým tým, ktorí sa teóriou Slobody a ANCAP-u zaoberajú seriózne. Tento text má mnoho nepresností a nedostatkov. Nech mi je to, vzhľadom ku krátkosti textu, odpustené

Ako to ten štát robí?

 S manželkou sa radi dívame na seriály z nemocničného prostredia. Kedysi dávno to bol Chicago Hope, potom Pohotovosť, aj sme si zopákli Nemocnicu na kraji mesta, doktora Housa milujeme, a celkom sa nám pozdával aj Dobrý doktor.

Minulý týždeň sme narazili na seriál New Amsterdam.

Pači sa nám. Je to taký vzťahový seriálik, vtipný, milý a postavám veríme. Teda manželka a ja. A sú sympatické. Trocha to tam zaváňa socialistickou propagandou, ale kašlať na to. Ale nie to som chcel.

V dvoch epizódach nastali dve situácie, o ktorých chcem teraz písať.

 Prvá:

Pacientka sa sťažuje ošetrujúcemu lekárovi, že nemá na to, aby si zaplatila liečenie inzulínom, lebo jedna dávka voľakedy stála 21 USD a teraz 250 USD. Touto cenou zlá, zlá, zlá korporácia naháňa zisky na nešťastných pacientoch. Riaditeľ to začne riešiť najprv trhovo, keď nechá vypratať pivnicu a chce „variť“ inzulín v nemocnici. Na to ho predsedkyňa rady nemocnice upozorní, že ak to bude robiť, riskuje súdne spory s výrobcom inzulínu kvôli štátnemu zákonu o patentoch. A tak príde riaditeľ s druhým trhovým nápadom. Najme si kamión a pošle ho do Kanady, kde je dávka inzulínu za 40 kanadských dolárov. Lenže pri návrate kamiónu ho zadržia colníci a nedovolia mu takýto veľký náklad lieku doviezť do USA. Zlá korporácia vyhrala. Zase môže zdierať chudákov chorých, ktorí nemajú na to, aby si platili inzulín. V epizóde zaznie emotívna veta:
„Nemôžem si zaplatiť život.“

Kto vlastne zabraňoval riaditeľovi v riešení tejto situácie úplne normálnym trhovým spôsobom? Chcel si ho vyrobiť sám, alebo chcel využiť trh a kúpiť ho niekde, kde bol inzulín lacnejší.
Výrobca inzulínu? Ale kdeže. Zákon o patente a zákon o kontrolovanom dovoze liečiv. Kto prijíma zákony? A kto dohliada nad ich dodržiavaním?

 Druhá:

V tejto epizóde privezú na pohotovosť právnika, ktorému prasklo v žalúdku vrecko kde prevážal kokaín. Jeho strach z odhalenia a zo zničenia reputácie a jeho strach z trestného oznámenia za pašovanie drog ho donútili z nemocnice ujsť. Ukradol sanitku a pod vplyvom drog narazil na križovatke do druhej sanitky, ktorá práve viezla na pohotovosť manželku riaditeľa nemocnice. Jej zdravie bolo ohrozené po tom, čo lekári museli vykonať u nej doma cisársky rez.

Prečo vlastne právnik ušiel z pohotovosti? Prečo jednoducho nepočkal, kým ho odoperujú, nevyberú mu vrecúško kokaínu zo žalúdka, nezašijú ho a nepošlú ho domov, odkiaľ by potom jednoducho zaplatil účet za operáciu? Alebo by ho zaplatila poisťovňa, v ktorej bol poistený. Pretože sa bál. Trestného stíhania za pašovanie zákonom zakázaných látok.

Zlý narkoman a zlý obchodník s drogami zabil nevinnú ženu.

Nie, to nie zákon, ktorý donúti človeka robiť takéto šialené veci (pašovať drogy v žalúdku) a keď sa niečo nevydarí, tak ho núti robiť šialené rozhodnutia (útek z pohotovosti).

 Ako to môže systému štátu takto vychádzať? Ako to, že to vidí iba zopár ľudí z môjho okolia? Ako je možné že to napadne málokomu?

 Naozaj je to iba vďaka indoktrinácii v školách, keď ešte len deťom začnú profesionáli vtĺkať do hláv to, aký je štát potrebný? Alebo je to vďaka tomu ohromnému marketingu, ktorým nás štátne inštitúcie kŕmia, o tom, ako sa o nás niekto postará? Ako netreba byť vôbec zodpovedný, ako sa netreba o seba vôbec starať, lebo keby sa niečo stalo, tak tu bude dobrotivý štát, ktorý za nás všetko vybaví? Ako je to možné, že sme naleteli tej najväčšej lži v dejinách a k tomu naviac ako sme dobrovoľne odovzdali rozhodovanie o svojom živote a zdraví zopár ľuďom, ktorí ale o našom živote a zdraví nevedia ani zbla.

A nielen to.

Tí, čo veria, že štát je potrebný, nútia k tejto viere aj ľudí, ktorí si to nemyslia, ktorí nechcú odovzdať zodpovednosť za svoje životy anonymnej inštitúcii a chcú o svojom živote rozhodovať sami.

„To sa nesmie!“ kvičia tí, v štát veriaci.

Vraj nemám právo kritizovať, lebo nevolím. Nie, to nevadí, že to platím, stačí, že nevolím a nemám právo kritizovať. Moje peniaze im už nevadia, ale vadí im to, že nevolím.

Zvyknem hovoriť:
„Platím to tu. Štát mi berie 67% z hodnoty mojej práce a tým pokladám svoju občiansku povinnosť za splnenú.“

 Ako to, že ten pôvodca komplikácii uvedených v dvoch príkladoch je skrytý? Ako to ten štát dokáže? Je to naozaj tak geniálny marketing? Ako to, že tak zjavné súvislosti vidí tak málo ľudí. Veď priam bijú do očí.

Pýtal som sa na to jedného môjho priateľa a ten mi odpovedal:

Na prvý príklad, že by štát mal regulovať najvyššiu cenu za liek a na druhý príklad, že je treba zvýšiť snahu orgánov a častejšie odhaľovať takéto činy a sprísniť tresty.

Ani len náznak toho, že takto to proste nefunguje. Ani to len nepripustil.

 Nemôžem zabudnúť na jednu rozprávku v časopise Včielka, ktorú som čítal, keď som bola malý chlapec. Bola o chlapčekovi, ktorý chcel dierku na pančuškách odstrániť tak, že ju vystrihne.

A tak som to tomu môjmu priateľovi povedal. Usmial sa so slovami, že je to milý príbeh a že deti sú naivné. Ani len náznak pochopenia, že svojimi návrhmi robí to isté.

Pokúša sa odstrániť dieru tak, že ju chce vystrihnúť.

Všetko je to o peniazoch!! Samozrejme.

Pozn.: V tejto úvahe na chvíľu prepožičiam pojem „peniaze“ tým papierikom, ktoré máme v peňaženkách.

Strápený povzdych „Všetko je to o peniazoch“ sa v drvivej väčšine prípadov spája s nejakým negatívnym zážitkom toho, čo túto vetu vypovie na základe jeho vlastného súdu opierajúceho sa o jeho vlastný rebríček hodnôt. Keď počuje o podvode nejakého štátneho úradníka, o korupcii, alebo o predražených liekoch, umelcoch prepožičajúcich sa na činnosť, ktorá nie je v súlade s jeho morálnym rebríčkom, či dokonca aj vtedy, keď nejaká firma daruje zdravotnícku pomôcku nejakému človeku a fotí sa s ním na javisku.

„Všetko je to o peniazoch zaplatí pár euro a urobí si reklamu. Fuj!“

A ja hovorím : Samozrejme, že je všetko o peniazoch. Ako inak?

Peniaze boli objavom ľudstva, ktorý nasledoval po objave deľby práce a jej dobrovoľnej výmeny na trhu na základe poznatkov dopadov komparatívnych výhod.

Keď ľudia zistili, že je výhodnejšie a efektívnejšie špecializovať sa na určitú činnosť a plody tejto činnosti si potom medzi sebou vymieňať, objavili barterový obchod. Teda výmenu „niečo za niečo, tovar za tovar, službu za tovar, službu za službu...“. V každom ich produkte bola okrem suroviny skrytá aj ich energia, teda výmenou produktov dochádzalo k výmene energií medzi ľuďmi.

Zároveň však zistili, že takáto priama výmena je časovo náročná a komplikovaná a navyše je obmedzená na úzku skupinu ľudí, na uzavretú komunitu (kde to však môže fungovať dlhodobo a bez výraznejších problémov).

Čo viac, výsledky práce, ktoré nebolo možné ihneď vymeniť a spotrebovať a podliehali skaze vyšli navnivoč. Ak niekto dodával na trh mlieko, ale potreboval na výmenu nejakého produktu trojnásobok dennej kapacity, nemohol si mlieko odkladať tri dni s tým, že ho na štvrtý deň vymení. Pokazilo sa...

Ľudia na trhu však našli riešenie. Nepriamu výmenu pomocou „platobných prostriedkov“, najčastejšie sa ustálilo zlato a striebro. Nazvali ich peniaze. (pravé peniaze musia plniť aspoň jedno z dvoch kritérií. Buď musia byť vzácne výskytom, alebo musia mať vlastnú úžitkovú hodnotu – to je aj dôvod, pre ktorý súčasné papieriky nemôžeme nazvať peniazmi, neplnia ani jedno kritérium – ale to je iná téma).

Peniaze majú tri funkcie:
1. Výmenný prostriedok

2. Uchovávanie hodnôt

3. Ich množstvo (cena) vyjadruje vzácnosť statku na trhu

V nasledujúcej (na moje pomery) kratučkej úvahe sa budem zaoberať iba jednou funkciou a to je „uchovávanie hodnôt“.

Akých hodnôt? Okrem samotnej nevydolovanej, či neopracovanej suroviny je to naša práca, um, vzdelanosť, talent – proste naša energia.

Peniaze majú úžasnú schopnosť. Umožňujú vymieňať si energiu s ľuďmi, ktorých energiu priamo nepotrebujeme. Ja nepotrebujem energiu maliara obrazov, ale peniaze od neho zoberiem, pretože je v nich skrytá energia kováča, ktorého potreboval stolár, ktorý potreboval programátora, ktorý potreboval pekára, ktorý si chcel skrášliť dom obrazom od maliara a konečne, ktorý potreboval odo mňa energiu elektrikára. A pritom ma vôbec tento reťazec posúvania energií nemusí zaujímať a nemusím mať o ňom ani len predstavu.

Peniaze slúžia na posúvanie energií. Sú výmenným prostriedkom vďaka ktorému už nemusím organizovať celý  reťazec predchádzajúcich priamych výmen aby som uspokojil svoju potrebu.

Povzdych „za všetkým sú peniaze“ je teda povzdychom „za všetkým je výmena našich energií, zručností, talentov, nami opracovaných alebo vydolovaných surovín, ale aj emócií...“

Samozrejme a ako inak by to malo byť?

Hyeny a plašiči.

Hyeny:

Respirátor, ktorý pred polrokom, v dobe pred ohrozením nakazenia sa vírusom COVID-19 cez respiračné cesty, stál na e-shopoch približne 1,6€ dnes jedna lekáreň (nazvime ju XYZ) ponúka na svojich e-shopoch za 60€ za kus.

Reakcie ľudí na sociálnych sieťach nedali na seba dlho čakať. Okrem urážok a nadávok, im tí jemnejší ľudia odporúčali psychiatriu, tí tvrdší basu a tí najspravodlivejší (a väčšinou anonymní) pomalé horenie v pekle a guľku do čela. Nadávali im do svíň, ktoré využívajú nešťastie na vlastné obohacovanie.

Zastavme však na chvíľu emócie a poďme sa na to pozrieť racionálne.

1. Primárny záujem majiteľov lekárne XYZ je zarobiť na tovare, ktorého je na trhu nedostatok. Je to úplne štandardný postup a sme s ním konfrontovaní dennodenne a aj spred roka 1989 to bolo úplne bežné. Keďže ceny sa v tomto období určovali centrálne a jednotne, zarábanie na nedostatkovom tovare sa nediali cez cenu, ale cez úplatky. Nebrali sme to vtedy ako priživovanie sa na niečom nešťastí, skôr naopak, hrdili sme sa, ako stačí dať vedúcemu v elektre 500 korún, aby nám odložil farebný TV za 6000 a ešte sme mu boli aj vďační.

To, že sa v tomto prípade jedná o niečo, čo chráni zdravie občanov, je sekundárne. Primárne je to produkt, ktorého je na trhu nedostatok, dôvod prečo tento nedostatok vznikol je pre tvorbu cien úplne irelevantný. Majiteľ lekárne teda nezarába na cudzom nešťastí, ale na nedostatkovom tovare. A to nie je nemorálne. Ak sa Vám zdá nemorálna výška prirážky je to iba subjektívny posudok, ktorý nie je možné oprieť o žiadny exaktný výpočet, pretože nik nie je schopný objektívne určiť čo je a čo nie je primerané.

2. Ceny sú najdôležitejším barometrom na trhu. Informujú o vzácnosti a úžitkovej hodnote statku. Ak je niečoho nedostatok, a zároveň vysoká úžitkovosť pre jednotlivca ceny stúpajú, ak je niečoho prebytok, alebo ak je úžitkovosť daného statku nižšia ceny klesajú. Ceny sú informácie, ktoré dostáva spotrebiteľ o tom, v akom pomere je dostupnosť, vzácnosť a úžitkovosť daného statku na trhu. Cena na trhu za určitý statok určuje aj následné správanie sa spotrebiteľa k tomuto statku. Ak je niečo za „šupu“ tak sa tak k tomu aj správame. Isto si ešte viacerí pamätáte na slová našich mám: „Čo s tým robíš?! Vieš koľko to stálo?!“. Teda vyššia cena má za dôsledok naše šetrnejšie správanie sa k tomuto statku a menej nákupov do zásoby, čím zostáva viac statku pre ostatných.

Zároveň vyššie ceny, ktoré upozorňujú na nedostatok daného statku informujú aj potencionálnych poskytovateľov tohto statku o tom, že na danom statku sa dá dobre zarobiť. To má za následok krátkodobú a okamžitú reakciu výrobcu na prestavenie výroby.

Zrozumiteľnejšie (tento prípad): Výrobca, ktorý šije plienky, alebo utierky si uvedomí, že vznikol krátkodobý, ale za to výrazný dopyt po respiračných rúškach. Keďže cena na trhu mu umožní zvýšiť svoje marže, prestaví výrobu a dočasne začne na trh dodávať rúška za vyššiu maržu než keby dodával plienky. Zrejme ďalej netreba vysvetľovať čo sa deje s cenou produktu na trhu ak jeho vzácnosť klesá a dostupnosť stúpa.

3. Arbitrárny zásah štátu vo forme určenia zákonom povolenej maximálnej predajnej ceny, alebo kriminalizovanie takzvaných špekulantov, ničí informačnú úlohu cien na trhu. A nielen to, zároveň nemotivuje výrobcov k prestaveniu výroby z ekonomických dôvodov. Veľká vďaka tým, ktorí výrobu prestavia aj keď je to neekonomické, pretože ich motivácie sú iné ako zarobiť viac peňazí. (ale nemajte strach, aj motivácie týchto ľudí sú sebecké, iba z iného súdka). Ak sa cena nezvyšuje, lebo sa zvyšovať nesmie, nepridávajú sa žiadni výrobcovia ani takzvaní špekulanti. Nedostatok daného statku je potom oveľa dlhodobejší.

4. Toto je veľmi poučná doba. Teda pre mňa určite. Ešte viac, ako inokedy som si uvedomil zhubný vplyv štátnych licencií a zákonov na voľný trh. Koľko žien v domácnosti, ktoré majú doma šijací stroj a blízko k šitiu by vedelo takéto rúška šiť a predávať cez Internet a koľko z nich to spraví vedomé si zákonných postihov, keďže na to nemajú živnosť a ani nie sú zaregistrované na daňovom úrade. Koľko z nich sa radšej vykašle na to, poskytnúť trhu rúška z vlastnej dielne len preto, aby sa nemuseli ťahať za prsty s daňovým úradom.

A vedomý si tejto situácie som sa vžil (aj keď iba nakrátko a ťažko) do kože na smrť chorého človeka, ktorý zistí, že firma Bayer vyvinula liek na jeho chorobu. A keď požiada o jeho podanie dostane informáciu, že sa ešte liek netestoval a nesplnil všetky licenčné kritéria definované štátom. Na to tento pacient povie, že je mu to jedno, lebo má pred sebou už len týždne života a odpoveďou mu bude, že sa to nesmie, lebo čo keby ho ten liek zabil. Lenže on už je „mŕtvy“ a ten liek ho buď zachráni, alebo o týždeň skôr zabije. To sa ale nesmie, lebo štátny zákon to zakazuje.

Tak kto je  väčšia hyena? Ten, kto si síce pýta „nehoráznu“ sumu, ale produkt poskytne, alebo ten, čo ho poskytnúť, aj za akúkoľvek cenu, zakáže?

Pozn1. : včera 14.3. večer stálo v jednom nemenovanom e-shope rúško 19,8€, dnes 15.3. to isté rúško stojí 11,9€.... Zajtra jeho cena bude presne odrážať jeho dostupnosť, vzácnosť a úžitkovosť.

Pozn2: Nemám ani šajn kam dá zvýšenú maržu majiteľ lekárne XYZ. Možno si ju nechá a kúpi si novú motorku, ale možno ňou, ako rizikovým príplatkom, odmení lekárničky ako prejav vďaky, že neprestali pracovať ani pri zvýšenom riziku. Ktovie?  

Plašiči:

Poznámka pre študentov Univerzity vedomého života: Pojem „pravda“ a „pravdivý“ budem pre účely tejto úvahy používať vo všeobecnom význame.

V súvislosti s nebezpečenstvom plynúcim z COVID-19 som zachytil niekoľko podnetov (zatiaľ iba vo forme hrozby na sociálnych sieťach) na stránky, ktoré uverejňujú negatívne správy ohľadom trestného činu šírenia poplašnej správy.

Tak sem najprv nakopírujem znenie &361 Trestného zákona:

§ 361

(1) Kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Pravdivou správou sa zaoberať nebudem, pretože tá trestná nie je a nebudem sa zaoberať ani tým, ako sa dokazuje, pravdivosť, či nepravdivosť takejto správy (obzvlášť v prípade a situácii, ktorej sme dnes svedkami). Je totiž ľahké preveriť, či je správa, ktorá hovorí o tom, že na našej hranici stoja nemecké vojská s cieľom zajtra zaútočiť pravdivá a ľahko sa teda určuje jej relevancia. Ale preveriť pravdivosť správy, že na koronavírus zahynie 10.000 ľudí na Slovensku, že nemocnice  nie sú pripravené na možný pretlak pacientov, alebo že je nedostatok ventilátorov a lôžok, je dopredu takmer nemožné, lebo nik nevie, aké dôsledky sa v budúcnosti vyskytnú. Keďže dopredu nevieme určiť, či sa jedná o správu pravdivú, alebo nepravdivú, musíme predpokladať jej pravdivosť, ergo jej šírenie nie je protizákonné. Daný paragraf sa na ňu nevzťahuje.

Zameriam sa teda iba na správy nepravdivé, kde je ich pravdivosť, či nepravdivosť overiteľná. Aj keď po procese, ktorý je tak náročný, že sa mi ním, ako spotrebiteľovi informácie, nechce prejsť.

1. Buď teda tejto správe verím, alebo neverím. Ak jej neverím, nie je o čom, jednoducho si ju prečítam a zabudnem.

Ak jej verím, môžem prepadnúť znepokojeniu, trudnomyseľnosti, depresii, alebo naopak, môže ma to motivovať k nejakému čin.

Poviem si „Kurník, toto mi vôbec nenapadlo. Môžem učiniť nejaké opatrenia, aby som zamedzil aj tejto možnosti.“

Ak teda existuje človek, ktorý reaguje práve zvýšenou aktivitou (a takých je minimálne toľko koľko je trudnomyseľných) potom je zákon zakazujúci šírenie takejto správy zákonom, ktorý zatvára informačný kanál potrebný pre tohto aktívneho človeka. Teda kvôli ochrane depresívnych jedincov odmietame poskytnúť informáciu aktívnym jedincom. V tomto prípade je pravdivosti, či nepravdivosti danej informácie irelevantná.

2. Reakcia na akúkoľvek správu, ktorú komukoľvek poviem nie je závislá na mne, ale na príjemcovi.

Ak si prečíta tú istú správu viac ľudí, niektorí sa zasmejú, iní si ju ani nevšimnú a mávnu nad ňou rukou, niektorí prepadnú depresii. Tak aká je to správa? Vyvolávajúca smiech, alebo depresiu? Keď som bol dieťa, mal som spolužiaka, ktorý nemohol pozerať rozprávku Tom a Jerry, lebo mu bolo myšky ľúto a vždy sa rozplakal. Je teda správne tvorcu zavrieť do basy? Zrejme áno.

3. Celkom ma tento zákon zaujal aj z pohľadu toho, ako sa určuje na akú skupinu daná správa pôsobila negatívne. Predstavujem si to tak, že niekto musí prokurátorovi oznámiť pisateľa správy a ten potom musí doniesť na súd istý (zákonom určený) počet ľudí, ktorí budú na súde vypovedať v zmysle, že táto správa v nich spôsobila depresie. Bez tých ľudí nie je možné niekoho obviniť, lebo nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu, lebo prokurátor nemôže určiť, či spôsobil znepokojenie časti obyvateľstva, lebo jeden  udavač zrejme „časť“ obyvateľstva nie je. (o tom, že nie je definovaný pojem „časť“ nemám v pláne písať).

4. Píše sa rok 1953. Je dvadsiateho mája. V nezávislých novinách sa objaví článok o plánovanej mene peňazí k 1.6. Orgány činné v trestnom konaní obvinia noviny zo šírenia poplašnej správy a zakážu im vydávať ďalšie informácie. 1.6.1953 príde drvivá väčšina obyvateľov ČSR o svoje celoživotné úspory a stanú sa obete krádeže, na akú by súkromný zločinec musel kradnúť desať generácii. (áno, takto efektívny je štát v zlodejinách).

Zákon o zákaze a trestnosti šírenia poplašnej správy je zákon chrániaci štátne úrady pred reakciou ľudí, ktorí by sa na základe tejto informácie mohli správať tak, ako sa štátnym orgánom nepáči. To je hlavný dôvod tohto zákona....

Toľko malá exkurzia do oblasti iného uhla pohľadu...

Pochopil som etatistov.

Etatista je človek, ktorý verí v štát a v jeho schopnosť riešiť spoločenské problémy. https://sk.wikipedia.org/wiki/Etatizmus

Ja sa za etatistu nepokladám a často sa mi stávalo, že som prišiel s nimi do konfrontačnej diskusie a nedokázal som pochopiť, ako môžu odolávať môjmu vysvetľovaniu, ktoré sa mne javilo absolútne logické a racionálne.

Potom som sa prihlásil do Univerzity vedomého života a o štúdiu v nej som napísal aj článok na tomto blogu https://yoss1969.blogspot.com/2018/06/studoval-som-rozpoznavaci-rocnik.html

Neskôr som počas svojich behov, o ktorých som tiež písal, rozmýšľal nad rôznymi argumentami voči etatistom. Logickými, konzistentnými, jasnými a presnými. Teda aspoň mne sa tak javili.

Avšak vôbec som nezobral do úvahy všetky tie poznatky získané počas štúdia a stále som ich vnímal oddelene. Doplo mi to až nedávno a dozrelo to do takého stavu, aby som o tom napísal kratučký článok.

Medzi inými vedomosťami som sa počas štúdia v Univerzite naučil aj to, že každý človek má svoju hodnotu, že zručnosti síce môžeme mať každý iné, ale hodnotu máme rovnakú. Že všetko, čo sa mi v živote deje sa deje v môj prospech a že na svojej ceste životom stretávam iba priateľov a učiteľov. Samozrejme, že sa jedná o rôzne úlohy, jeden človek môže byť pre mňa dnes o pol deviatej učiteľom a o desiatej už priateľom (vhodnejší pojem by možno bol „rôzne role“). Ten, kto ma podporuje v mojej ceste je môj priateľ, ten, kto ma znervózňuje, nasiera, teší, rozplače, či rozosmeje je mojim učiteľom.

Absolútne zdravý človek s absolútne zdravou dušou by mal byť človek bez emócii. Pokaľ sa nás nejaká emócia dotkne a je jedno či v zmysel radosti, potešenia, dojatia, nahnevania, či priam zúrivosti, znamená, že sa dotkla nášho dávneho zranenia a vďaka emócii dokážeme to zranenie nájsť a potom vyliečiť. A danú emóciu viac nezažiť.

Ale nie o tom som chcel.

Jednoducho chápem, a verím tomu, že svoj život si riadime sami podľa toho, koľko si toho uvedomujeme a v akom stave je naša duša. Všetko, čo sa mi deje je pre mňa rébus, ktorý musím vyriešiť v sebe, lebo inak sa mi tá situácia bude stále vracať. Nech sa mi čokoľvek stane vždy rozmýšľam nad tým, čo mám vo svojom živote zmeniť ja, aby sa mi tá situácia neopakovala.

Niekto tie situácie volá Bohom, Vesmírom, Osudom. Pripisuje Bohu, Vesmíru, Osudu schopnosť rozhodovať za nás, substituuje ním našu slobodnú vôľu a prisudzuje mu úlohu sudcu, či projektanta sveta, v ktorom sme my iba jeho hračky. To by ešte nebolo úplne od veci, horšie je na tom to, že situácie, ktoré nás stretávajú pripisujú vôli tej entity, v ktorú veria a nechávajú tú situáciu uplynúť bez akejkoľvek snahy tej situácii porozumieť. To čím nás „Boh navštevuje“ berieme iba ako rozmar vyššej entity bez hlbšieho zmyslu, hľadáme útechu v nezmyselných vetách ako napr. „Koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“ akoby bolo utrpenie cieľom života. Ak ale veríme v nejaký Boží plán, všetky situácie, ktoré nás stretnú, všetci ľudia, ktorých nám Osud stavia do cesty, by sme mali využiť na to, aby sme porozumeli ako máme svoj život žiť, aby sme  boli šťastní a nie aby sme žili život v utrpení. To však nie je funkcia náboženstva.

Ja teda verím, že všetko, čo sa mi deje, že všetci ľudia, ktorých stretávam, majú pre mňa dôležitý, priam zásadný význam k tomu, aby som rozšifroval ako mám svoj život zmeniť aby som bol šťastný.

Veriaci ľudia veria v entitu, ktorá riadi ich život a podľa toho čo sa im deje, berú všetky nové situácie ako Boží zásah bez potreby reagovať. Stačí to prijať, treba byť bohabojný, iba vtedy sa zapáčite svojmu pánovi. A ak sa budete dostatočne dlho a úprimne modliť, on vyrieši všetky Vaše problémy bez toho, aby ste čo len pohli prstom.

A toto je presne status etatistu. Jeho viera v štát, v entitu, ktorá všetko vie, ktorá vie rozhodovať o jeho svetskom živote o jeho potrebách o tom, čo by mal spraviť, či nespraviť o tom, čo sa môže a čo nie, čo je zakázané a čo povolené. Nie jednotlivec, svojim rozumom, posudkom výberom, ale štát, ako najvyššia entita rozhodovania. Štátu treba odovzdať všetky svoje právomoci, lebo iba a len on sa postará o môj dobrý život. A to, čo je v náboženstve modlitba je v štáte platenie daní.

Boh, Osud, Vesmír sa postará o môj duchovný život a štát o môj svetský život. Mám entity, v ktoré verím, ktoré zbožňujem o rozhodnutiach ktorých nepolemizujem maximálne si môžem vybrať vieru v náboženstvo, či politika vo voľbách.

Tak, ako sa snažia rôzne náboženstvá voči sebe viesť vojnu (nikdy ju nevedú predstavitelia náboženstva, vždy len jeho ovečky) aby nakoniec bola v známom svete jediná viera, lebo tá je správna, tak vedú vojnu etatisti voči voľnomyšlienkarom a broja za to, aby každý rešpektoval toho jediného Boha, ktorého volajú štát. Ak v neho veria oni, predsa je jasné, že v neho musia veriť aj ostatní. A kto v neho veriť nechce a svoju nevieru chce aj prejaviť je ihneď kriminalizovaný a ako v stredoveku upálený. Nie samozrejme na hranici, teraz na to už majú predstavitelia náboženstva sofistikovanejšie tresty. Principiálne sa však jedná zas a znovu iba o „upálenie“...

Chápem etatistov. Tak silno veria v štát a jeho schopnosti, že nepripúšťajú žiadnu inú možnosť, žiadnu inú formu presne tak, ako žiadnu inú vieru nepripúšťajú ani veriaci v „rôznych Bohov“.

„Nepáči sa ti naša viera? Tak sa odsťahuj niekam, kde sú rovnako veriaci ako ty.“

„Boh predsa prijal nejaké pravidlá a tie sa musia dodržiavať aj keby si nechcel. Jednoducho musíš.“

„Počul si čo povedal pán? Je to prikázanie a ak ho nesplníš príde trest.“

„Počul si niekedy o spoločnosti, kde nebolo žiadne (čo ako primitívne) náboženstvo?“

Prečo mi to tak hrozne pripomína vety zástancov štátu voči niekomu, kto štátu neverí?

Ale tak, ako prijať fakt, že za svoj Osud zodpovedám sám a sám ho viem aj riadiť je treba prijať aj fakt, že za svoje životy zodpovedáme sami. Že tak, ako nejestvuje nik, kto by nás mal riadiť na našej ceste životom tak by nemal ani jestvovať ten, kto nám bude prikazovať či zakazovať ako si máme svoj život zariadiť.

Je to jednoduché: Ak sme šťastní, kráčame po svojej ceste v súlade so zámerom Vesmíru (alebo ako chcete nazvať vyššiu entitu). Ak šťastní nie sme, nejdeme po svojej ceste a je jedno, čo daná entita, ktorej veríme a ktorej pokyn plníme, hovorí.

Sme slobodní jedinci s právom na omyly a s právom rozhodnúť sa po ktorej ceste sa vydáme.

Súčasný etatista totiž chápe myšlienku ľudskej spoločnosti presne tak, ako veriaci v náboženstvo chápe podstatu úlohy „Božieho zámeru“. Kto sa nevydá jeho cestou bude k tomu násilné prinútený, lebo pravdu má ten, ktorému som uveril, že je vykladač myšlienok. A ak mu verím ja, musia mu veriť aj ostatní.
Nechápu, že nik taký ako vykladač zámeru nejestvuje.

Pochopenie a porozumenie tomu, že každý jednotlivec má svoju cestu, ktorá sa dobrovoľne zlieva v ľudskú spolupatričnosť je prvým krokom k tvorbe Slobodnej spoločnosti.